Moje pôvodné plány napísať článok v nedeľu boli prekazené z dôvodov výpadku internetu, a tak je tu teraz dvojčlánok z posledných dvoch letov - Helsinki a Bahrain.
Neviem, či je v Bahrajne nejaká liaheň alebo čo, ale z nejakého šialeného dôvodu sme na tomto lete mali veľký počet tvorov pod 6 rokov. Tieto tvory sú väčšinou sprevádzané nervóznymi matkami, ktoré sú unavené z ich kričacich, smrkajúcich, kašľajúcich, grckajúcich a neposedných tvorov. Chápem, že cestovanie s deťmi asi nie je veľká sranda, zvlášť, ak ide samotná matka s bábätkom a neujde sa jej postieľka, takže musí tvora držať celú cestu na kolenách. Ale nechápem, prečo je matka presvedčená, že letecký personál je zodpovedný za to, že ona cestuje s dieťaťom, ktoré plače. Ak je lietadlo plné (ako v tomto prípade), tak mám na starosti ďalších 120 ľudí len vo svojej triede (do toho nie sú započítané tvory do 1 roka, lebo tie nemajú vlastné sedadlá). Z toho vplýva, že aj keby som sa roztrhal na kusy, tak nie je v mojich silách starať sa o ich deti, kým ony si chcú oddýchnuť. A už vôbec to nie je možné počas servisu.
Už počas boardingu bolo veselo, lebo nikto nechcel sedieť vedľa matiek s deťmi, každý druhý si chcel presadnúť. Nechápem, celkom presne kam, pretože tí krpci boli proste všade a jediná šanca, ako im uniknúť, je vystúpiť. Takže hneď od začiatku ma nenávidelo zopár ľudí, ktorí si nemali kam presadnúť a pár matiek, ktorým bolo treba citlivo oznámiť, že najbližších niekoľko hodín strávia s deckom na kolenách, lebo postieľok je 8 a záujemcov podstatne viac. Na checkingu síce povedia každému, že postieľka bude, ale očividne sa spoliehajú na to, že sa to nejak vyrieši. Nevyrieši. Ale nevadí. Jedna matka mi hneď na úvod oznámila, že jej dieťa nie je v sedadle spokojné a chce si presadnúť do business triedy. Pekný, no neúspešný pokus. Tá istá žena mi počas servisu chcela zveriť dieťa do opatery s tým, že je od piatej rána hore a konečne sa chce v pokoji najesť. No, bohužiaľ, to chcelo aj ďalších 115 ľudí, ktorí tiež čakali na jedlo. Ďalšia mi podala kojeneckú fľašu s tým, že chce teplé mlieko a hneď. Do konca letu sme tú fľašu poznali všetci, lebo prakticky počas celého letu sme ju plnili, zohrievali alebo umývali. Neviem, koľko sluhov dotyčná osoba má doma, ale asi sa celkom zapotia. Jedna vec sa musí týmto ženám nechať – vedia zotročovať. Obe spomínané matky cestovali so svojimi deťmi samy. Pri oboch sedel náhodný spolucestujúci (teda pri jednom som si myslel, že je to otec rodiny, keďže v priebehu letu bol aj on chvíľami poverený umývaním fľaše, vykladaním tašiek a podobnými vecami. To, že je náhodný okoloidúci, som zistil, až keď som sa ho spýtal, čo bude jesť dcérenka a on mi oznámil, že netuší, lebo “dcérenku” vidí prvý raz v živote).
Hneď po lete sme vyrazili na hon za potravou. Našli sme nejakú reštiku servírujúcu typické miestne jedlá a teda treba povedať, že to stálo za tú dlhú cestu. Trochu problematický bol odchod z reštiky, lebo sme boli fakt prejedení, tak sme sa do hotela presunuli zvláštnou knísavou chôdzou. A šlo sa spať, lebo budíček bol ráno o pol štvrtej. Tak sme sa pred štvrtou pozliezali ako také nočné živočíchy na recepcii, liali do seba kávu v planej nádeji, že to pomôže (nepomohlo) a vybrali sa na letisko. Tam nám s nadšením oznámili, že let je totálne prepchatý.
Takže ďalší prepchatý let, mali sme tam dosť moslimov, čo v preklade znamená, že sa asi 5x za deň modlia smerom k Mekke. Tak prišiel jeden chlap a dostal som za úlohu zistiť presný čas v krajine, nad ktorou sme práve prelietali a presný čas východu slnka. Síce som mu to vypočítal, ale on to vraj chce potvrdené od kapitána. Tak som volal kapitánovi, ten mi to mal zistiť a zavolať. Zistil, zavolal, ja som mu to oznámil, ale s tým, že ak sa chce modliť, bude musieť skôr, lebo my budeme zrovna robiť ďalší servis a proste nebude miesto. Potom som pokračovala v tradičných rituáloch ďalšieho servisu. Potom sa znova ozval chlap, že predsalen by ten čas východu slnka chcel potvrdiť ešte raz. Tak som volal znova a prekvapenie – zmena času východu slnka sa nekonala. Kto by to povedal! Tak prišiel chlap, že sa ide aj s kamarátmi modliť. tak som im ukázal, že kde sa to má udiať, s požiadavkou, aby sa nemodlili naraz, lebo tým pádom zablokujú celú kuchynku. Pozreli na mňa, že jasné, spravia to postupne. No a v tom momente predo mnou rozprestreli tri rohože a mne bolo jasné, že to, čo som im pred minútou povedal, im je úplne ukradnuté a už ich nezastavím, ani keby som ako chcel... Jediné šťastie bolo, že to fakt zmákli rýchlo.. a treba uznať, že boli synchronizovaní.
Po druhom servise sme rýchlo poupratovali, no a zapínanie bezpečnostných pásov bola opäť neprekonateľná prekážka. Trvalo nám to asi desať minút (keď totiž letušky a stewardi behajú po palube s tým, že ZAPNITE SI PÁSY, tak to asi nie je prieskum verejnej mienky...).
Môj posledný let tohto roka je do Singapuru, zajtra. Do Bratislavy prichádzam v pondelok podvečer a nasledujúci let mám až 3.januára. Aby ste vedeli, čo vás čaká v januári, tak - Moskva, Sydney, Frankfurt, Bangkok, Dubaj, Rím, Zurich a Vancouver.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára