Včera (bola sobota ak sa nemýlim xD) sme odlietali hneď ráno, o 8.40. Všetci okrem mňa a CS išli do Moskvy po prvýkrát, takže to aj tak vyzeralo... posádka bola dosť mixnutá - piloti z Anglicka a z Nemecka, CM z Indie, CS z Malajzie, potom ešte Američan, Alžírčanka, Poľka a tradične Čína a Emirátčanka. Let bol relatívne pokojný (čo sa nedá porovnať s letom naspäť), bol som galley (kuchyňa), takže fajn. Akurát že jedna partia mala prehnané požiadavky na whiskey, ktoré pili doslova ako na bežiacom páse. Tak som im po niekoľkých objednávkach začal to whiskey riediť s vodou... (my nemáme daňovú kontrolu, takže na to nikto neprišiel :D). Menšia dráma sa konala až pri pristávaní, keď jeden človek nechcel pristávať, a preto si odmietal zapnúť pás. Až keď prišla do reči polícia, napokon ustúpil. Asi to naozaj zabralo, keďže sa po pristátí prišiel ospravedlniť.
Ešte na brífingu CM oznamovala, že máme byť pripravení na to, že Rusi sa neusmievajú. A mala pravdu - podávať pas niekomu, kto sa tvári ako masový vrah nie je práve ten najlepší pocit... inak to bolo fajn, pretože som ako najzdatnejšie rusky hovoriaci člen posádky bol poverený tlmočením všetkého, čo sa počas našej layover udialo. Pritom moja ruština nie je na profesionálnej úrovni, ale povedzme že na takej "upper-intermediate".
Let trval asi 4 hodiny aj niečo, čo v praxi (s 3-mi časovými zónami) znamenalo to, že sme pristáli okolo tretej popoludní. Cesta do hotela trvala ešte asi hodinu, a potom sme šli na Červené námestie, ktoré je večer naozaj veľmi romantické (vianočná výzdoba) a aj keď sme na brífingu mali hlásené počasie "zamračené - 3 stupne", v Moskve bolo úplne zatiahnuté a na mnohých miestach malá vrstva čerstvého snehu... čo nám nepochybne pridalo na nálade - najmä CM, ktorá videla sneh asi tretíkrát v živote... Naše prvé kroky viedli do zmenárne. Kým sme Alžírčanke vysvetlili, že Rusi vážne nemajú doláre, chvíľu to trvalo, no napokon to pochopila... V rámci bezpečnostných opatrení je zmenáreň izolovaná od okolitého sveta a nachádza sa v samostatnej miestnosti, ľudia môžu vstupovať len po jednom. Ja som išiel prvý, žena celú dobu telefonovala, ani na mňa nepozrela, tak to prebehlo bez ujmy. CM odtiaľ vyšla s konštatovaním, že nepríjemnejšiu osobu v živote nevidela, Poľka s podobnými pocitmi, vraj na ňu niečo kričala. Dve Číňanky to radšej vzdali (resp. aj tak nemali inú možnosť, lebo chceli zamieňať čínske juany, to by ich tá žena asi rovno popravila) a spoľahli sa na bankomat.
Potom nasledoval ďalší krok - metro. Aktívne som sa podujal na kúpe lístkov. Rusi sú pragmatici a neobťažujú zbytočnými informáciami, ako napríklad zverejňovaním cenníkov a podobných zbytočností. Tak som ešte relatívne optimisticky prišiel k okienku, za ktorým sedela veľká Ruska so značne znudeným, až nepriateľským výrazom v tvári. Vypýtal som si 6 spiatočných lístkov a naivne som očakával informáciu o cene. Zbytočne. Ani žiadna aktivita sa nekonala, len nervózne klepla po mieste, kde som mal dať peniaze. Dal som... Dostal som tri lístky. Povedal som, že potrebujem ešte tri. Žena sa do mňa pustila, že ako si to predstavujem , že či si myslím, že za tie peniaze, čo som jej dal mi predsa nemôže dať 6 lístkov, že či neviem počítať. Spýtal som sa, že odkiaľ mám vedieť cenu. Ona sa spýtala, že či som prvý raz v Moskve, ja že áno (síce to bolo malé klamstvo, ale moskovským metrom som išiel len raz v živote a to som nekupoval lístky...). Podvrátila oči, zasyčala, zasipela, vyštekla, že chce ešte 140 rubľov, hodila po mne lístky a bolo po transakcii. Fakt som bola rád, že bolo medzi nami sklo. Rozdal som lístky, upozornil kolegovcov, že ak ich stratia, pôjdu naspäť pešo, lebo ja už nič kupovať nebudem.
Keď sme vyšli na moskovské Červené námestie, tak som len počul "Jée, ono je to vážne červené!". Potom nastalo hromadné fotenie a s úžasom som sledoval, ako sa CM snaží zabaliť do šálu... Keď sme boli dostatočne premrznutí, Poľka zahlásila, že by si dala jesť nejakú ruskú špecialitu, čo sme však hneď zavrhli z nasledovných dôvodov: CM bola Hindka, čo znamenalo, že nemohla jesť hovädzinu. Letuška z Emirátov bola zase moslimka, takže nemohla jesť prakticky nič okrem ryby, lebo mäso v Rusku nie je na tradičný "halal-spôsob". Na záver sme teda skončili v nejakej bufetoidnej pizzérií, kde bola ešte aj pizza studená. Po tejto neodolateľnej večeri sme sa odobrali na hotel, kde nás už čakala druhá časť našich kolegov.
Ráno sme odchádzali na letisko už o 5-tej. Odlet bol naplánovaný na 7.00, trval 4 hodiny a v Londýne sme pristáli o 8.05 tunajšieho času (-3 časové pásma). Veselo začalo byť hneď po vzlete, keď sa nám dve švárne Rusky spolu zamkli na záchode. Takže sme ich museli dostať von... Asi po troch minútach veľmi intenzívneho búchania na dvere otvorili dvere, jedna z nich kľačala na zemi, druhá s nohavicami na členkoch sediac na záchode sa pýtala, že čo máme za problém… Po našom fundovanom vysvetlení nášho “problému” sa devy svorne spýtali, či im nemôžeme dať ani 5 minút. Zamietli sme a začali servis. Po pár prechádzkach sa mi začal v kuchynke hromadiť zabavený alkohol. No vyzeralo to veľmi divne - na konci bolo viac alkoholu ako na začiatku.
Potom nasledovalo ešte niekoľko drám, keď jedna dáma "prehliadla" preškrtnutú cigaretu na záchodových dverách a zapálila si. Potom tvrdila, že predsa nemá odkiaľ vedieť, že fajčenie je zakázané. Tak jej CM dôrazne dohovorila.
V business sme mali nejakého ruského herca. Vedel som meno, vedel som človeka a nič, netuším, kto to bol. Vôbec nehovoril po anglicky, tak si nechal zavolať rusky hovoriaceho človeka – akože mňa, aby si vypýtal noviny. Noviny som vybavil a stal sa zo mňa молодец, tak aspoň niečo pozitívne z toho letu. Cestou naspäť som nakopol prázdnu fľašu od Martini – bola nájdená tam, kde sedeli naše krásne devy zo záchodu, pričom jedna z nich sa už lepila na nejakého chlapa.
Keď sme sa pripravovali na pristátie, jedna slečna odmietla dať svoju kabelku pod sedadlo z nesmierne logického dôvodu – vo vnútri mala plyšového medvedíka, ktorý sa bojí tmy. Po chvíli presviedčania pristúpila k razantnému kroku, vybrala medvedíka,aby mu nespôsobila traumu a kabelku sme dali pod sedadlo. Pozn.: Slečna mala asi 25 rokov.
Môj najbližší let mám 1.12.2009 o 17.15 do Pekingu! :-) Preto sa ozvem pravdepodobne až v piatok.
