Singapore: Predvianočná atmosféra v 25-tich stupňoch

Zverejnenie príspevku: pondelok, 21.decembra 2009 o 20.45 nášho času

Mali sme zaujímavú posádku - CM bola Angličanka, CS Češka a okrem nich ešte Francúzka, Malajzijčania, Thajčanka a Rus a dve Rusky + spolubývajúca Rebecca (bol to môj vôbec prvý let s ňou).

Boarding prebehol ešte ako-tak v pohode, ale zapínanie pásov bola neprekonateľná prekážka (ako takmer vždy). Je to proste radosť, keď 20-tim ľuďom vysvetľujete, čo majú robiť, pretože inštruktážne video zjavne nie je dosť jasným znakom... Najčastejšie dôvody, prečo rodičia nechcú zapnúť deckám pásy sú:

• on/ona nechce/nepáči sa mu/jej mať pásy (bohužiaľ sa nepýtame na názory a je to povinné pre každú jednu osobu
• bude to v poriadku (to nebude)
• on/ona spí, nechcem ho zobudiť (k tomu vážne nemám čo dodať)
• ja ho/ju budem držať (nefunguje to ani v aute, takže prečo by malo v lietadle?!)

Pasažierov bolo plno, no napriek tomu sme sa rozdelili na dve skupiny - jedna (početnejšia) skupina pracovala a druhá oddychovala, potom sme si to vymenili. S Rebeccou (spolubývajúcou Austrálčankou) sme diskutovali o Vianociach a o tom, kedy sa najbližšie uvidíme. Zhodli sme sa na dátume 5.1.2010.



V Singapure sme strávili 15 hodín, a večer sme sa vybrali na malú prechádzku vianočným mestom (kde je momentálne 25 stupňov). Vianočné stromčeky pod listnatými stromami vážne nemajú chybu. Okrem toho sme boli v jednom "department store" - obchodnom dome, kde si naša CM nakúpila vianočné gule na stromček (aby sa mohla pochváliť, že má vianočné gule zo Singapuru :D) Inak sme sa po celom lete zhodli, že to bola pomerne fajn kolegyňa (pretože väčšina takýchto pipiek na miestach CM sú namyslené bábiky...).

Na lete naspäť sme s CS (spomínaná Češka) mali na starosti kuchyňu, takže sme toho veľa nepovedali. Akurát moje tradičné kolo DUTY FREE prebehlo bez závažných komplikácií a dokonca som mal rekordný zárobok (asi preto, že idú Vianoce). Ľudia ako divý kupovali šperky, suveníry a sem-tam som predal aj nejakú fľašu alkoholu. Inak sa nič vážne neudialo.

Teraz som konečne doma (po troch mesiacoch) a budem tu do 2.1. Môj nasledujúci let je 3.januára do Moskvy (so 16 hodinovou layover).

No a na záver chcem všetkým priaznivcom poďakovať za návštevnosť a to, že ste čítali tieto nie vždy veselé príbehy. Tým pádom vám prajem šťastné a veselé Vianoce a úspešný nový rok. Nasledujúci príspevok až v novom roku! :)

Helsinki & Bahrajn

Zverejnenie príspevku: štvrtok, 17.decembra 2009 o 16.50

Moje pôvodné plány napísať článok v nedeľu boli prekazené z dôvodov výpadku internetu, a tak je tu teraz dvojčlánok z posledných dvoch letov - Helsinki a Bahrain.

HELSINKI

Let tvorili 2 sektory. Čiže pomerne príjemný let. Cestou tam sme síce boli beznádejne plní (vrátane služobných sedadiel), ale let trvá len cca 3 hodiny, takže sa to dalo vydržať. Cesta späť bola ešte jednoduchšia. Cirkus robilo len asi 3-ročné dieťa, ktoré tvrdohlavo odmietalo bezpečnostné pásy, a tak kopalo všade navôkol seba. Najviac kopancov z toho utŕžila matka, ktorá to najprv brala športovo, no a ku koncu sme už mali obavy, že budeme mať vraždu na palube... Našťastie nič dramatické sa nedialo.

BAHRAIN

Tento let bol hotová radosť, keďže trvá podstatne dlhšie... Pri pohľade na čakajúcich pasažierov som sa márne snažil vzdorovať nutkavej potrebe spočítať deti a bábätká, ktorých bolo neúrekom.

Neviem, či je v Bahrajne nejaká liaheň alebo čo, ale z nejakého šialeného dôvodu sme na tomto lete mali veľký počet tvorov pod 6 rokov. Tieto tvory sú väčšinou sprevádzané nervóznymi matkami, ktoré sú unavené z ich kričacich, smrkajúcich, kašľajúcich, grckajúcich a neposedných tvorov. Chápem, že cestovanie s deťmi asi nie je veľká sranda, zvlášť, ak ide samotná matka s bábätkom a neujde sa jej postieľka, takže musí tvora držať celú cestu na kolenách. Ale nechápem, prečo je matka presvedčená, že letecký personál je zodpovedný za to, že ona cestuje s dieťaťom, ktoré plače. Ak je lietadlo plné (ako v tomto prípade), tak mám na starosti ďalších 120 ľudí len vo svojej triede (do toho nie sú započítané tvory do 1 roka, lebo tie nemajú vlastné sedadlá). Z toho vplýva, že aj keby som sa roztrhal na kusy, tak nie je v mojich silách starať sa o ich deti, kým ony si chcú oddýchnuť. A už vôbec to nie je možné počas servisu.

Už počas boardingu bolo veselo, lebo nikto nechcel sedieť vedľa matiek s deťmi, každý druhý si chcel presadnúť. Nechápem, celkom presne kam, pretože tí krpci boli proste všade a jediná šanca, ako im uniknúť, je vystúpiť. Takže hneď od začiatku ma nenávidelo zopár ľudí, ktorí si nemali kam presadnúť a pár matiek, ktorým bolo treba citlivo oznámiť, že najbližších niekoľko hodín strávia s deckom na kolenách, lebo postieľok je 8 a záujemcov podstatne viac. Na checkingu síce povedia každému, že postieľka bude, ale očividne sa spoliehajú na to, že sa to nejak vyrieši. Nevyrieši. Ale nevadí. Jedna matka mi hneď na úvod oznámila, že jej dieťa nie je v sedadle spokojné a chce si presadnúť do business triedy. Pekný, no neúspešný pokus. Tá istá žena mi počas servisu chcela zveriť dieťa do opatery s tým, že je od piatej rána hore a konečne sa chce v pokoji najesť. No, bohužiaľ, to chcelo aj ďalších 115 ľudí, ktorí tiež čakali na jedlo. Ďalšia mi podala kojeneckú fľašu s tým, že chce teplé mlieko a hneď. Do konca letu sme tú fľašu poznali všetci, lebo prakticky počas celého letu sme ju plnili, zohrievali alebo umývali. Neviem, koľko sluhov dotyčná osoba má doma, ale asi sa celkom zapotia. Jedna vec sa musí týmto ženám nechať – vedia zotročovať. Obe spomínané matky cestovali so svojimi deťmi samy. Pri oboch sedel náhodný spolucestujúci (teda pri jednom som si myslel, že je to otec rodiny, keďže v priebehu letu bol aj on chvíľami poverený umývaním fľaše, vykladaním tašiek a podobnými vecami. To, že je náhodný okoloidúci, som zistil, až keď som sa ho spýtal, čo bude jesť dcérenka a on mi oznámil, že netuší, lebo “dcérenku” vidí prvý raz v živote).

Hneď po lete sme vyrazili na hon za potravou. Našli sme nejakú reštiku servírujúcu typické miestne jedlá a teda treba povedať, že to stálo za tú dlhú cestu. Trochu problematický bol odchod z reštiky, lebo sme boli fakt prejedení, tak sme sa do hotela presunuli zvláštnou knísavou chôdzou. A šlo sa spať, lebo budíček bol ráno o pol štvrtej. Tak sme sa pred štvrtou pozliezali ako také nočné živočíchy na recepcii, liali do seba kávu v planej nádeji, že to pomôže (nepomohlo) a vybrali sa na letisko. Tam nám s nadšením oznámili, že let je totálne prepchatý.

Takže ďalší prepchatý let, mali sme tam dosť moslimov, čo v preklade znamená, že sa asi 5x za deň modlia smerom k Mekke. Tak prišiel jeden chlap a dostal som za úlohu zistiť presný čas v krajine, nad ktorou sme práve prelietali a presný čas východu slnka. Síce som mu to vypočítal, ale on to vraj chce potvrdené od kapitána. Tak som volal kapitánovi, ten mi to mal zistiť a zavolať. Zistil, zavolal, ja som mu to oznámil, ale s tým, že ak sa chce modliť, bude musieť skôr, lebo my budeme zrovna robiť ďalší servis a proste nebude miesto. Potom som pokračovala v tradičných rituáloch ďalšieho servisu. Potom sa znova ozval chlap, že predsalen by ten čas východu slnka chcel potvrdiť ešte raz. Tak som volal znova a prekvapenie – zmena času východu slnka sa nekonala. Kto by to povedal! Tak prišiel chlap, že sa ide aj s kamarátmi modliť. tak som im ukázal, že kde sa to má udiať, s požiadavkou, aby sa nemodlili naraz, lebo tým pádom zablokujú celú kuchynku. Pozreli na mňa, že jasné, spravia to postupne. No a v tom momente predo mnou rozprestreli tri rohože a mne bolo jasné, že to, čo som im pred minútou povedal, im je úplne ukradnuté a už ich nezastavím, ani keby som ako chcel... Jediné šťastie bolo, že to fakt zmákli rýchlo.. a treba uznať, že boli synchronizovaní.

Po druhom servise sme rýchlo poupratovali, no a zapínanie bezpečnostných pásov bola opäť neprekonateľná prekážka. Trvalo nám to asi desať minút (keď totiž letušky a stewardi behajú po palube s tým, že ZAPNITE SI PÁSY, tak to asi nie je prieskum verejnej mienky...).

Môj posledný let tohto roka je do Singapuru, zajtra. Do Bratislavy prichádzam v pondelok podvečer a nasledujúci let mám až 3.januára. Aby ste vedeli, čo vás čaká v januári, tak - Moskva, Sydney, Frankfurt, Bangkok, Dubaj, Rím, Zurich a Vancouver.

Ženeva a Hong Kong

Zverejnenie príspevku: streda, 9.novembra 2009 o 15.30

Ja viem, článok zo Ženevy som sľuboval v nedeľu, ale premáhala ma lenivosť. V súčasnosti som sa vrátil z Hong Kongu a preto píšem tento príspevok.

ŽENEVA

Let to bol len dvojsektorový, a neudialo sa nič nevídaného, takže to v podstate ani nestojí za zmienku...

HONG KONG

V Hong Kongu som ešte nebol. Ale z rozprávania mojich kolegov (z ktorých väčšina tam už bola), som sa dozvedel, že náš hotel je tam lokalizovaný zázračne na polceste medzi letiskom a niečím, takže najskôr treba ísť na letisko, potom do mesta a potom konečne do hotela, ktorý je úplne mimo centra...

Z posádky som poznal kapitána (už som s ním niekam letel, mal slovenskú priateľku a nútil ma posielať jej SMSky.) A CS bola inštruktorka z akadémie, takže som poznal ešte niekoho. Vzadu bola jedna Nemka s Angličanom, ktorý deň predtým rozbil auto, takže na letisko musel prísť taxíkom, pričom taxikár nevedel, kde sa letisko nachádza... (nepýtajte sa ma, ja tiež nechápem, ako sa môže uživiť taxikár, ktorý nevie, kde je najväčšie letisko v celej Británií).

Let bol typicky ázijský, takže veľa šikmookých občanov a len jedna čínska letuška (prekvapivo). Ako hlavné menu sme podávali tie typické čínske rezance a japonské suši, po ktorom bol dosť veľký dopyt (dokonca taký, že jedna kolegyňa sa rozhodla odporieť si lahodné suši a porciu, ktorá je určená pre personál, galantne pridala na vozík medzi porcie pre pasažierov).

Nič hrozné sa našťastie nestalo, až na turbulencie, ktoré boli teda dosť výrazné a niekoľko detí na palube sa synchrónne rozplakalo. Iste chápete, že nie je väčšej radosti, keď pobehujete po kabíne v situáciách, keď to hádže jedna radosť... Okrem toho som sa dozvedel, že kapitán (so slovenskou priateľkou), sa učí po slovensky a vie povedať "zelená, červená, stoj, vlasy" a napočítať do 3. Číslovka štyri sa javí ako neprekonateľná prekážka, ktorá mu bráni v rozlete. Pristátie bolo fajn, všetko našťastie dopadlo nadmieru dobre.

V Hong Kongu sme sa najskôr všetci museli vyspať (po dosť dlhom lete) a napokon sme večer išli do reštaurácie, čo kapitán uznal za povinné, a tak sme našu nemeckú letušku museli ťahať z postele. No nejako sme sa zakecali a z pôvodne 1-hodinovej večere sa stala vyše 3-hodinová. Ráno sme sa mali teoreticky stretnúť, ale krachlo to na tom, že v dohodnutom čase som sa na recepcii objavil len ja a prvý dôstojník, niekoľkonásobná snaha zobudiť zvyšné osoby, čo prisľúbili účasť skončila neúspechom, no a po vzájomnej dohode sme sa uzniesli, že nepociťujeme neprekonateľnú potrebu ísť niekam 2 hodiny metrom a ďalšie dve naspäť, len kvôli obedu, ktorý sa dá absolvovať aj v hoteli.

Let späť bol v podstate taký istý, ako let tam s tým rozdielom, že sme mali prevažnú časť európskych pasažierov. Naozaj nemám o čom písať, takže musím končiť. V piatok mám Helsinki, takže článok zverejním hneď v sobotu. Dovtedy sa majte! :)

Peking číslo 2: Naozaj pokojný let...

Zverejnenie príspevku: piatok, 4.decembra 2009 o 15.20

Mám dobré správy: Normálne mi zrušili let 11.12. do Moskvy, a presunuli mi let do Helsiniek (mal byť 21.12.) na tento termín. Z dôvodov, lebo vraj potrebujú čas na zabehnutie vianočnej prevádzky a delenie smien (pretože väčšina ľudí odchádza na vianočnú dovolenku, takže potrebujú nahrnúť standby cez Vianoce). V praxi to znamená, že posledný let mám teda Singapur, 18.12.2009, čiže prídem domov asi o tri dni skôr. Čo viac som si mohol priať? :)

A teraz k veci. Toto bol vážne príjemný let (aj keď sa to možno nezdá, ale po Abu Dhabi a Moskve je príjemné čokoľvek...). Mali sme zväčša čínsku posádku (veď sme leteli do Číny), potom Švédku a Švéda, Nemku, Rakúšanku, Rusku (CS), potom veľa Brazílčaniek a Brazílčana a ešte Angličanku.
Let bol naozaj pokojný, takže ani nemám čo napísať... Len bol mierny problém zorganizovať zapínanie bezpečnostných pásov, pretože tých ľudí zaujíma všetko, len to čo má nie... No a nedá mi nespomenúť jednu milú historku (vtedy keď sa to stalo, sa nám taká milá nezdala). Proste sme začali servis a potom sa zistilo, že nám chýba vozík s nápojmi a ďalšia polka vozíka s táckami s jedlom. Sranda nekonečná, čínske letušky začali panikáriť, no vďaka prezieravosť CM (Brazília) sa záhada nakoniec vyriešila tak, že jeden vozík bol z nezistených príčin odložený v prvej kuchyni a druhý bol zase úplne vyložený na kuchynskej linke vzadu. Predchádzajúca posádka zrejme nemala čas na upratovanie. Neospravedlniteľné.

Po minulom neúspešnom pokuse o návštevu Zakázaného mesta v dôsledku zlého načasovania som bol tento raz odhodlaný niečo vidieť, aj keby sa malo čo stať. Počas letu, chvalabohu desaťhodinového, bolo relatívne dosť času dohodnúť sa so zvyškom osadenstva, že sa pôjde na Čínsky múr. Už horšie bolo presvedčiť tých ľudí, že vážne musíme vyraziť hneď po príchode do hotela, inak sa nič nestihne. Miera našej hyperaktivity a nadšenia z nadchádzajúceho výletu klesala priamo úmerne s predlžujúcim sa (celonočným) letom a nastupujúcou únavou, ale odvaha nás neopúšťala. Hneď po príchode do hotela sme zorganizovali nejaký taxík, mali sme asi polhodinu, kým po nás príde. Keď sme sa pomaly začali zliezať, náš odchod sa ešte niekoľkokrát posunul, lebo Brazílčanky nabehli v krátkych tričkách, resp. balerínkach bez ponožiek, čo je síce efektné, ale vonku bolo okolo 5°C a po dlhšej úvahe samy uznali, že vzhľadom na to, že sa ide ani srnka netuší kam, je lepšie sa nejak viac obliecť.

Cesta nám trvala asi hodinu a pol, hlavne vďaka divokej pekinskej doprave, inak to miesto, kde sa vstupuje na Čínsky múr bolo vzdialené len nejakých 80 km. Prišli sme tam o tretej, o piatej sa múr zatváral (znie to divne, ale Číňania dokážu zatvoriť aj múr). Taxikár nás mal čakať na rovnakom mieste. Vystáli sme si rad na lístky na lanovku, ktorou sme sa vyviezli na múr (to na radu našej CM, ktorá tam už raz bola), inak by sme sa nestihli ani poobzerať, kým by nás vyhnali. V tej lanovke nám nebolo úplne všetko jedno, vydávalo to zvláštne zvuky a keď sme pod sebou videli, respektíve nevideli dlho dlho nič až potom nejaké kopce… Každopádne, únava otupila náš pud sebazáchovy. Keď sme sa dostali na múr, chvíľu sme sa zbesilo naháňali v honbe za čo najlepšími fotkami, potom sme zhodnotili, že ak nechceme, aby náš drahý taxikár zmizol, mali by sme sa vydať na cestu späť. Nadšenie z obrovského múru nás opantalo natoľko, že sme sa rozhodli, že to na parkovisko zbehneme pešo a nebudeme stáť v nekonečnom rade na lanovku. Nápad to bol skvelý, len ho trochu komplikovalo značenie, keďže zo začiatku bolo všetko značené bilingválne, ale od istej etapy cesty sa akosi anglické názvy vytratili a zostali len čínske klikihaky. Ale my, ako flexibilní pracovníci British Airways sme sa nenechali zastrašiť a bojovali s nepriazňou osudu. Až do chvíle, keď nás skutočne premohol pocit, že sme sa stratili. Tak sme si stopli nejakú miestnu dvojicu, ktorá ako zázrakom hovorila po anglicky, tí nám vysvetlili, že sme ale úplne zle a musíme sa vrátiť. Zavládla menšia panika, keďže už sme aj tak jemne prešvihli čas, keď sme sa mali stretnúť s našim taxikárom. Vtedy nás zachránila Angličanka, riadiaca sa heslom “Nikdy never domorodcom” a našla naše parkovisko… hneď za rohom. No bolo to na poslednú chvíľu, lebo sme stretli nášho odchádzajúceho taxikára, ktorý bol očividne rozhodnutý nechať nás tam.

Prehľadné značenie je základom úspechu...

V lanovke...

Moji kolegovia zľava: Sally (Anglicko), Jana (Švédsko), Thore (Švédsko), Anastasja (Rusko), Juliana (Brazília)

Cesta naspäť trvala ešte o polhodinu dlhšie, lebo sme chytili pekinskú dopravnú špičku, takže sme si dopravu fakt do sýtosti vychutnali... Po príchode do hotela sme boli takí uťahaní, že sme ani jesť nevládali a ráno sme sa zobudili s neskutočnou svalovicou siahajúcou až po rebrá (teda hovorím za seba...).

Po raňajkách sme šli spolu s Brazílčankou, Brazílčanom a Angličankou na odvážne nákupy. Silk Market je to divoké miesto, kde sa treba hádať o všetko a malé mrštné čínske ženy skáču na nerozhodných ľudí. Odpoveď typu – ďakujem, len sa pozerám- sa prakticky rovná vražde novorodenca a je sprevádzaná veľmi škaredým čínskym pohľadom. No tých pohľadov sa mi dostalo požehnane, ale aj som v porovnaní s mojou predchádzajúcou návštevou radšej nenakupoval...

Let späť bol v podstate ešte lepší, aj keď sme mali úplne plno. Ľudia boli až zázračne milí, až na niekoľko individuí, ktoré sa asi rozhodli znepríjemniť let všetkým naokolo. Menší problém sa vyskytol, keď Angličanka otvárala bar a predávala nápoje, pričom jeden veľmi šikovný pasažier stihol ujsť bez zaplatenia. Chuderka Angličanka si to všimla až po pristátí, keď jej nesedeli súčty tržieb.

Zajtra ráno idem do Ženevy (2 sektory, čiže tam a späť), takže hneď večer napíšem KRÁÁTKY článok, pretože potom mám Hong-Kong.